Tento rok som si dal predsavzatie odfotiť líščatá a skúsiť popritom nafotiť aj jazveca. Plán som začal realizovať začiatkom apríla. Pomocou fotopascí som zmonitoroval pár nôr, či sú aktívne. Dokonca sa mi podarilo nájsť dieru, kde jazvec aj líška obývali jeden príbytok. Po pozretí fotiek z pascí som si urobil prehľad, na ktoré diery sa zamerať.
Jazvece vychádzali až za tmy alebo skoro ráno, až na jednu dieru, kde jazvec občas vychádzal von aj za svetla.
Prvé vychádzky som si posedel pri diere, no jazvec stále vyšiel až za tmy. Až na ôsmikrát to bolo prelomové: hradný pán sa prebral skôr a prišiel sa mi ponaťahovať na chvíľočku von pred noru. Spravil som pár záberov a jazvec sa stratil opäť vo svojom labyrinte dlhých chodieb. Zrejme zhodnotil, že je na neho ešte príliš svetla. Takže prvý cieľ splnený a šup sa pozrieť na líščatá.
Na začiatku mája som objavil dieru s tromi líščatami, ktorá je v strmom svahu. Ale fotiť sa na tom mieste nedá, a tak ich čakám na kraji lúky, či nebudú skúmať okolie brlohu … tri vychádzky – žiaden úspech.
Po týždňovom pracovnom turnuse sa vraciam na lokalitu: líščatá už budú väčšie a dúfam, že aj odvážnejšie a podarí sa mi teda urobiť nejaký záber. Po štyroch hodinách sedenia žiadny pohyb – nerozumiem tomu. Balím výbavu a odchádzam nakuknúť na okraj medze, či ich nezbadám hrať sa dole, pri brlohu. Čím bližšie som k jej okraju, tým väčší zápach cítim. Usudzujem, že je to zdochlina, čo sa mi nakoniec aj potvrdilo. Našiel som jedno líšča roztrhané, a z druhého už len hlavu. Dúfam, že aspoň to tretie malo šťastie a zachránilo sa. Škoda, no kolobeh prírody je už raz tak nastavený. Neostáva mi nič iné, len pokúsiť sa nájsť novú dieru obývanú líščatami. No nedarí sa mi to, na všetkých fotopasciach sú len a len samé jazvece. Keď už niet líščat, tak skúsim aspoň „hradného pána“. Sadám na miesto prekrytý maskovacou sieťou a čakám bez pohnutia, čo sa bude diať. Svetla pomaly ubúda a v lese je to dvojnásobne rýchlo. Zrazu pohyb a čo nevidím: najprv jedno, potom druhé a nakoniec ďalšej štyri malé rozkošné líščatá vyliezajú z nory.
Z úžasom ich pozorujem, ako šantia a ťahajú sa za chvostíky a uši. Po hodinke pozorovania odchádzam domov spokojný, aj keď zábery nie sú nejako technicky perfektne zvládnuté. O pár dní sa k norám vraciam opäť už s novou technikou, aby som vyskúšal, ako to celé funguje. Nečakám ani tridsať minút a líščatá sú opäť vonku. Každým dňom sú viac a viac odvážne a zaujíma ich vždy niečo nové, nepoznané. Cieľ opäť splnený, nová technika “pokrstená” a môžem začať pracovať a monitorovať miesta, kde sa bude konať srnčia ruja, ale o tom až v ďalšom blogu.
