Hlucháň hôrny – Tetrao urogallus
Keď v apríli začne “spievať“, je to krásny koncert. Preto som sa rozhodol ho ísť navštíviť do raja. Národný park Slovenský raj sa rozprestiera v severovýchodnej časti Slovenského Rudohoria. Je tvorený planinami, hlbokými roklinami a množstvom krasových foriem ako sú bralá, skalné veže, jaskyne. Územie bolo vyhlásené za národný park 18. januára 1988. Slovenský raj patrí k európsky významným a chráneným vtáčím územiam. Biotopy vhodné pre život hlucháňa sa pomaly vytrácajú, kde porast dosahuje aspoň 100 až 120 rokov z pestrou druhovou skladbou vegetačného krytu a dostatkom nespracovaných podkôrnikových kalamít.
Tok hlucháňov sa začína koncom marca a trvá až do mája. Hlucháne tokajú na stromoch okolo piatej rano už aj na zemi a zvyčajne na tých istých tokamiskách. Hlavné tokanie sa začína skoro ráno a trvá až do svitania. Tokanie používajú na vábenie samíc (sliepok) ktoré prilietajú za kohútmi. Večerní tok prebieha už skoro potme a v slabšej intenzite ako ráno.
“Cin-cin” ráno o 1:00 zvoní budík. Do fotoaparátu vkladám nabitú batériu, rýchla káva a čosi pod zub. Sadám do auta a po 30 km prichádzam na okraj lesa, odkiaľ už kráčam pešo. Dvojhodinové stúpanie v mrazivom ráne ma svoje čaro, no treba sa ponáhľať, aby som bol na mieste aspoň hodinu pred rozvidnením. Sú štyri hodiny ráno a ja prichádzam na miesto, ktoré je blízko výskytu hlucháňov, kde prezliekam do nitky prepotené tričko. Vyťahujem fotoaparát z batohu a maskovačku a v tichosti zasadám na okraj tokaniska, aby som nenarúšal jeho priebeh. Priskakovať ku kohútom nemá zmysel, ak sú vo väčšom počte, len by som ich vyplašil a to by ma mrzelo. V lese je hrobové ticho, keď tu zrazu po chvíľke začujem ozývať sa prvé hlucháne klepkaním. S pribúdajúcim svetlom to aj v hlucháňoch začína vrieť a ku klepkaniu pridávajú zvuky zvané trilkovanie, výlusk a brúsenie, kedy je hlucháň asi na 3 sekundy hluchý. Toto krásne ráno mi jeden kohút spríjemňoval až do pol ôsmej svojim tokaním. Na tokanisku sa mi za cele ráno podarilo napočítať piatich kohútov a tri sliepočky. Fotografie som zhotovil z väčšej vzdialenosti, nemalo význam sa približovať a snažiť sa urobiť takzvané “atlasovky” a zbytočne ich poplašiť. To by ma také fotografie veľmi nepotešili. Raz určite sadnú bližšie aj sami od seba. O rok sa, dúfam, opäť stretneme ešte v hojnejšom počte.
